Matej Šimalčík bol jedným z piatich expertov, ktorých sa Denník N pýtal na ich prognózu globálneho vývoja. Odpoveď Mateja Šimalčíka nájdete nižšie.
1. Ako pandémia zmení medzinárodné vzťahy?
Jednou z urgentne diskutovaných otázok je, nakoľko pandémia ovplyvní mocenskú pozíciu Číny. Čína sa, samozrejme, bude i naďalej intenzívne snažiť o konsolidáciu svojho postavenia s vidinou, že sa jednak stane regionálnym hegemónom a zároveň jedným z mocenských centier nového multipolárneho svetového poriadku. Či sa jej to podarí, závisí z veľkej časti na nás ako globálnom Západe. USA a EÚ, a to samostatne, ako aj spoločne s ďalšími spojencami disponujú násobne väčším mocenským potenciálom v porovnaní s Čínou.
Čína pritom medzinárodne profituje z americkej a európskej rezignácie vo viacerých svetových regiónoch, ako napríklad Afrika alebo západný Balkán. Zároveň však pred sebou dlhodobo tlačí náročnú úlohu zreformovať svoju ekonomiku. Chladnúci ekonomický rast kombinovaný s rastúcim zadlžením (agregátny dlh Číny v prvom kvartáli 2020 dosiahol úroveň 317 % HDP) a nízkou efektivitou štátnych podnikov, ktoré počas vlády Si Ťin-pchinga zažívajú renesanciu, limitujú čínsku schopnosť reagovať na ekonomické dôsledky pandémie.
Rast čínskeho vplyvu vo svete bol z veľkej časti spojený so schopnosťou investovať prebytočný kapitál v zahraničí prostredníctvom iniciatívy novej Hodvábnej cesty. Dá sa očakávať, že pandémia zasiahne aj túto oblasť čínskej zahraničnej politiky.
2. Čo pandémia znamená pre budúcnosť EÚ?
Pandémia ukázala potrebu, aby EÚ bola v krízových situáciách schopná flexibilnej a rýchlej reakcie, ktorá práve v prvopočiatkoch pandémie absentovala. Očakávam, že dovnútra EÚ dôjde k jej posilneniu. Miera tohto posilnenia bude však do veľkej miery závisieť od domáceho politického vývoja vo veľkých členských štátoch, najmä v Nemecku a Francúzsku. Toto posilňovanie už čiastočne prebieha, nakoľko členské štáty akceptovali, aby Únia vytvárala spoločný dlh, čo je situácia, ktorá pri finančnej kríze v 2008 bola pre mnohých nepredstaviteľná.
Navonok je EÚ odsúdená na to, aby si uvedomila vlastný mocenský potenciál. V nadchádzajúcej studenej vojne USA a Číny si EÚ nemôže dovoliť byť len nečinným pozorovateľom, ale bude musieť aktívne hájiť svoje vlastné záujmy. Aj tu platí, že často je potrebná rýchla a flexibilná reakcia, ktorá často neprichádza z jedného prostého dôvodu, ktorým je potreba jednomyseľného rozhodovania o otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Potreba dosiahnutia konsenzu znamená, že často sme svedkami 27 individuálnych politík namiesto jednotného postupu.
Skúsenosť s Čínou počas posledných desiatich rokov nám zároveň ukázala, aké jednoduché je zamedziť jednotnému postupu EÚ prostredníctvom pôsobenia na jediný členský štát, ktorý zablokuje prijatie spoločnej politiky. Z aktívnej zahraničnej politiky sa tak stávala skôr impotentná politika najmenšieho spoločného deliteľa. Vo svetle tejto skúsenosti sa podľa mňa dá čakať, že budú silnieť hlasy volajúce po zavedení hlasovania kvalifikovanou väčšinou o otázkach zahraničnej politiky.
3. Čo považujete za najzávažnejší dôsledok, ktorý pandémia priniesla/prinesie z hľadiska medzinárodných vzťahov?
Jedným z najvýznamnejších dôsledkov pandémie bude pravdepodobne odklon od liberálneho internacionalizmu smerom k regionalizmu. Najvýraznejším prejavom tohto procesu bude postupný redizajn globálnych hodnotových reťazcov, keď bude zvýšený dôraz na diverzifikáciu zdrojov strategicky významných produktov.
Druhým významným trendom bude zvýšený dôraz na partnerstvá založené na hodnotách. Pandémia a s ňou spojené šírenie dezinformácií, propagandy a weaponizácia dodávok zdravotníckeho materiálu naplno ukázali zraniteľnosť liberálnych demokracií voči autoritárskym režimom. Zatiaľ čo ruské aktivity sme mali dlhodobo na radare, Čína zostávala z veľkej časti nepovšimnutou. Pandémia však toto ignorovanie zmenila a aj krajiny ako Slovensko, ktoré boli voči Číne dlho ambivalentné, si začali uvedomovať bezpečnostné riziká spojené s Čínou.
Vzhľadom na mocenskú asymetriu voči Číne je možné očakávať intenzívnejšiu spoluprácu demokratických štátov globálneho Západu s indo-pacifickými demokratickými strednými mocnosťami ako Japonsko, Južná Kórea, Taiwan, India, Indonézia alebo Austrália, ktoré budú spoločne vyvažovať čínske snahy o regionálnu hegemóniu a silnejšie globálne mocenské postavenie.
Image source: pikist
