Postoj Slovenska k Číne je nejasný

Akým spôsobom by mala Európa vnímať Čínu. Ako partnera či konkurenta?

Nie je to otázka, na ktorú existuje jednoznačná odpoveď. Je potrebné zvážiť viacero aspektov. Keby som sa to pokúsil zhrnúť, tak by som povedal, že pre Európu je Čína určite výzvou. Je to krajina, ktorá prostredníctvom výrazného ekonomického rozvoja dokázala vstúpiť na medzinárodnú scénu a hrať významnú úlohu v tom, ako sa vyvíja usporiadanie sveta.

Týka sa to aktivít Pekingu v Afrike, Latinskej Amerike, na Balkáne, vo východnej Európe. Čína má globálny záber. Prináša to rôzne výzvy, nemusia to byť nevyhnutne hrozby. Európa by mala byť schopná na to reagovať, ale zatiaľ neprišla s nejakou jednotnou víziu, ako to urobiť. Máme len isté náznaky. Európska komisia hovorí o Číne ako o partnerovi v niektorých oblastiach, ako sú boj s klimatickými zmenami či reforma Svetovej obchodnej organizácie. Na druhej strane Peking označuje ako strategického rivala v súvislosti s jeho rastúcou mocou, ktorá mení medzinárodné normy, ktoré sme doteraz pokladali za ustálené.

Eurokomisia žiada členské krajiny Európskej únie, aby sa pozreli na čínske investície zo strategického hľadiska. Čo je v tejto súvislosti dôležité pre Slovensko?

Čína momentálne na Slovensku nie je až tak výrazné prítomná, hoci sa to vyvíja. Jej investície sú pozadu v porovnaní s krajinami ako Južná Kórea či Japonsko. No nemôžeme čínske pôsobenie limitovať hranicami členských štátov. Fungujeme v EÚ a na jednotnom trhu. Čo sa deje u susedov, ovplyvňuje aj nás.

Určite by som od Slovenska očakával väčšiu aktivitu pri zapájaní sa do spoločného postupu v rámci EÚ smerom k Pekingu. Môžeme priniesť vlastné myšlienky do tohto procesu. Prípadne byť konštruktívnym mediátorom, ktorý by mohol pomôcť preklenúť rozdielne názory. Vnímanie Číny sa výrazne líši medzi jednotlivými krajinami únie.

Dajú sa rozdeliť do nejakých skupín? Možno pročínske, antičínske, neutrálne?

Je možné ich rozdeliť. Zaujímavé je, že rôzne názorové skupiny sú rozptýlené po únii, netvoria geografický celok. Existujú výrazne pročínske krajiny ako Maďarsko. Budapešť otvorene hovorí o Pekingu ako o strategickom partnerovi, ktorý je bytostne dôležitý pre rozvoj maďarskej ekonomiky. Máme tu skupinu štátov, ktoré sú menej naklonené Číne. Teraz by som tam zaradil už aj Česko. To si síce prešlo fázou akejsi zaľúbenosti do Číny, ale vytriezvelo a je kritické napríklad k zapojeniu sa spoločnosti Huawei do budovania 5G sietí.

No a potom sú štáty s nejasným postom k Číne, ku ktorým rátam aj Slovensko. Je to dané obmedzenou prítomnosťou Číny v našej krajine, preto ju vnímame ako niečo vzdialené. Je to však chyba. Čína je globálny hráč a ovplyvňuje aj naše životy. Samozrejme, staršie členské štáty únie tiež majú rozdielne pohľady na Peking. Británia je pomerne pročínska, čo sa odvíja aj od výraznej prítomnosti čínskeho kapitálu v londýnskom finančnom centre City.

Názory jednotlivých krajín sa tiež líšia v rámci jednotlivých tém. Či sú to 5G technológie, pôsobenie Číny na Balkáne alebo v Afrike, čínske investície ako bezpečnostná hrozba, prípadne environmentálne záležitosti. Práve to sa odráža v postoji eurokomisie, o ktorom som už hovoril. V niečom je Čína partner, ale zároveň by sme mali dôkladne zvažovať riziká spolupráce s ňou.

Máme v Európe príklad, ktorý poukazuje na možné bezpečnostné riziko čínskych investícií?

Áno. Často sa uvádza príklad čínskej akvizície nemeckej firmy Kuka, ktorá sa zaoberá vývojom robotických technológií. Mnoho ľudí to prekvapilo. V Nemecku zrazu zistili, že majú výrobcu pomerne citlivej technológie dvojitého použitia, teda na civilné aj vojenské účely, ktorý sa dostal do rúk Číny. Nie je to spojenec, je to autoritatívna krajina, pri ktorej nemáme istotu, že vláda nekontroluje súkromných podnikateľov.

Spustilo to diskusiu v rámci EÚ. O tom, aká je Čína, ako by sme na ňu mali v jednotlivých oblastiach reagovať. Konkrétne v oblasti investícií výsledkom je to, že na úrovni EÚ máme nariadenie, ktoré umožňuje eurokomisii a členským štátom posúdiť bezpečnostné riziká, ktoré so sebou prinášajú mimoeurópski investori. Netýka sa to teda len Číny. Keď zistíme, že nejaká investícia predstavuje bezpečnostné riziko, je možné ju zakázať. Dokonca sa to týka aj prípadov z minulosti. Ak teraz vidíme problémy, môžeme prinútiť investora predať podniky či podiely.

Je to silný nástroj, keď sa bude využívať.

Otázkou naozaj je, ako sa bude využívať. Stretávajú sa tu dve oblasti verejných politík. Obchodné vzťahy, kde má kompetencie eurokomisia a bezpečnostná politika, ktorú držia takmer výlučne v rukách členské krajiny EÚ. Je na jednotlivých štátoch, ako dôkladne a či vôbec budú posudzovať jednotlivé investície. Môže to vytvoriť neprehľadnejšie regulačné prostredie a je to nepredvídateľné aj z pohľadu bezpečnostných ri­zík.

Image source: kremlin.ru