Najnovší škandál okolo špehovania spoločnosťou Huawei v regióne strednej Európy naplno odhalil zámery Činy stať sa svetovou veľmocou. Aktuality.sk sa bližšie pozreli, ako sa krajina dokázala v priebehu 50 rokov prepracovať na globálneho hráča číslo dva.
Správa z dobovej tlače: „Na hraniciach Sovietskeho zväzu a Číny došlo k incidentu. Sovietsky mierový traktor, ktorý obrábal pole, napadol čínsky agresor.
Obsluha traktora sa nezľakla presily a paľbu opätovala. Po zneškodnení všetkých útočníkov posádka traktora vzlietla a bezpečne pristála na neďalekej vojenskej základni, kde podala hlásenie.“
Tento starý vtip opisuje napätú situáciu spred 50 rokov, keď sa dve veľké komunistické krajiny vážne rozhádali. Práve konflikt medzi Sovietskym zväzom a Čínou výraznou mierou určil ďalší beh svetových dejín, keďže o pár desaťročí sa z najľudnatejšej krajiny stala svetová veľmoc.
Smrť komunistického lídra
Podľa výkonného riaditeľa Inštitútu ázijských štúdií Mateja Šimalčíka Čína si začala budovať svoje globálne postavenie postupne. Nebolo to zo dňa na deň. Prvým významný zlom prišiel so smrťou Mao Ce-tungu a nástupom reformátora Teng Siao-pchinga.
Zostalá ekonomika dostala prvé impulzy v podobe liberalizácie. Výraznou mierou k tomu prispeli aj vojenské konflikty medzi Pekingom a Moskvou v 60. rokoch minulého storočia. Výsledkom bolo, že najľudnatejšia komunistická krajina začala bližšie spolupracovať s USA.
Postupne sa začala otvárať zahraničnému kapitálu a stala sa z nej svetová dielňa. Takmer všetky nadnárodné spoločnosti zo západu presunuli svoje produkčné kapacity do lacnej Číny. Zrazu sa zrodila vývozná veľmoc.
„Čína zbohatla na exporte. Vzhľadom na to, že pre svoju výrobu musela dovážať veľkú časť vstupných surovín, prirodzene vznikali ekonomické a geopolitické záujmy Pekingu v zahraničí,“ približuje Šimalčík.
Ochrana trhov a armáda
Komunistické vedenie muselo chrániť svoje trhy, odkiaľ importovali základné komodity. A preto začali byť velmi aktivni v Afrike Afrike, ale aj na Blízkom východe
a v ďalších svetových regiónoch.
„S tým v ruka v ruke prišla modernizácia armády. Je to prirodzený vývoj a jednotlivé stupne postupne na seba nadväzovali,“ pokračuje odborník na Čínu.
O globálnych mocenských záujmoch Číny sa nahlas začalo hovoriť počas konfliktu v Juhočínskom mori. Ide o najvyťaženejšiu námornú obchodnú cestu na svete. Pokiaľ niekto ovládne toto územie, tak dokáže veľmi ľahko zablokovať strategickú dopravnú tepnu.
Šimalčík poukazuje na niektoré analýzy, ktoré hovoria, že uzavretie tejto cesty čo i len na dva dni by spôsobili veľký chaos v čínskej ekonomike. Preto sa nám môže zdať, že sú veľmi asertívni, keď ide o oblasť Juhočínskeho mora, ale pre Peking ide o strategické miesto.
Nástup nacionalizmu
Expanzia v neposlednom rade súvisí aj s nástupom nacionalizmu. Jeho posilňovanie prišlo so súčasným prezidentom Si Ťin-pchingom, ktorý presadzuje mocenské posilňovanie vo svete prostredníctvom silnej ekonomiky aj nacionalistickej karty.
Čína bola totiž dlhé stáročia najvýznamnejším hráčom vo svetovom obchode. Až postupne od 16. storočia začala strácať svoje dominantné postavenie. S nástupom priemyselnej revolúcie o svoju pozíciu úplne prišla a začiatkom 19. storočia sa dostala pod kvázi
koloniálnu nadvládu.
„Toto obdobie Číňania vnímajú ako storočie poníženia. Častokrát ospravedlňujú svoje súčasné konanie tým, že sa potrebujú dostať na svoje bývalé pozície,“ vysvetľuje.
Prostredníctvom nacionalizmu si komunistická strana zabezpečuje a udržiava aj svoju legitimitu. V demokratických štátoch sa to robí skrz slobodné voľby, ktoré v Číne
neexistujú. Miesto nich sa legitimita režimu zakladá na ideológii. Pôvodne komunistická (maoistická) ideológia sa však sprofanovala, čo viedlo k nástupu nacionalizmu ako dominantnej politickej ideológie.
Starnúca populácia
Za globálnou expanziou Pekingu v oblasti technológií vidí Tomáš Murgaš, ktorý pôsobí v tejto krajine niekoľko rokov ako manažér, aj ďalšie racionálne dôvody.
Tie sú dôkazom toho, že najvyšší predstavitelia nerozmýšľajú v horizonte 4 rokov, ako je to väčšinou na západe, ale pozerajú sa oveľa ďalej do budúcnosti.
Čína totiž patrí medzi štáty s najrýchlejšie starnúcim obyvateľstvom. Od roku 2030 by mal počet ľudí neustále klesať. Do konca storočia by malo byť Číňanov len okolo jednej miliardy. Tým pádom sa tamojšia ekonomika bude musieť vysporiadať s klesajúcou produktivitou práce.
„Menej ľudí, ktorí zároveň rýchlo starnú, tak musia nahradiť stroje a technológie. Už dnes je ľudská práca stále drahšia a drahšia,“ vysvetľuje Murgaš.
Podobný problém začali riešiť aj v Nemecku, kde tamojšie firmy prišli s odpoveďou – priemysel 4.0. V praxi to znamená čo najväčšie zautomatizovanie priemyslu. Týmto prístupom sa inšpirovala aj Čína.
Podpora technológií
Preto tamojšia vláda nielen na centrálnej, ale aj na regionálnej úrovni výrazným spôsobom podporuje technologické firmy. Výsledkom toho je napríklad kúpa švédskej automobilky Volvo alebo nemeckej spoločnosti, ktorá vyrába priemyselných robotov, Kuka.
Ešte donedávna išlo o tradičných európskych priemyselníkov a nikto si nevedel predstaviť, že by ich ovládol čínsky kapitál.
Murgaš opisuje aj prístup Číňanov k ekonomike a podnikaniu. Podľa neho vychádza z čistého pragmatizmu a všetko podraďujú cieľu.
Ako príklad opísal rozprávanie jedného tamojšieho podnikateľa, ktorý sa rozhodol rozbehnúť biznis v jednej africkej krajine. Bez problémov mu povedal, že tam zaplatil 1500 dolárov za to, aby sa stretol s prezidentom krajiny.
„V našom ponímaní by sme hovorili o úplatku a korupcii, avšak Číňania to tak vôbec nevidia,“ dodáva.
Preceňovanie investícií
Odborníci poukazujú, že v súčasnosti sa ekonomický prínos väčšiny čínskych investícií v regióne strednej Európy preceňuje.
Príkladom je Česko, kde najskôr nasľubovali, koľko peňazí nalejú do ich ekonomiky. Tamojšia vláda spolu s prezidentom veľmi proaktívne vystupovali pri lákaní čínskych podnikateľov.
V skutočnosti prišla iba jedna spoločnosť CEFC. Kúpila niekoľko už etablovaných firiem, nehnuteľností či futbalový klub. Žiadne nové spoločnosti z tohto čínskeho kapitálu nevznikli.
„Bublina okolo nich rýchlo spľasla. Podliezavé správanie českých predstaviteľov im nakoniec až tak nepomohlo,“ dodal Šimalčík.
Zakladateľ a šéf CEFC Jie Ťien-ming bol obvinený z korupcie a zmizol z verejného života. Je to bežný scenár, že niekoho označia za korupčníka a na čas sa zľahne po ňom zem. Po čase verejne vystúpi a prizná sa.
Ako trest zaplatí vysokú pokutu, prípadne si odsedí niekoľko rokov vo väzení a vráti sa naspäť do verejného života. Trest smrti prichádza len vo výnimočných prípadoch, najmä
v prípadoch veľkej korupcie vyššie postavených politikov.
Je to v rámci protikorupčnej kampane, ktorú presadzuje súčasné vedenie a ktorá sa používa i v politickom boji vo vnútri komunistickej strany.
Ak chce čínska firma uspieť v zahraničí, musí udržiavať dobré vzťahy so štátom. „Pokiaľ nie ste zadobre so štátom, tak nemôžete robiť veľký biznis. Napríklad zakladateľ Huawei je bývalý armádny dôtojník. Vo všetkých väčších firmách existujú stranícke bunky, ktoré dohliadajú na disciplínu,“ upozorňuje Šimalčík.
Netreba sa uzatvárať
Väčšina expertov však nenavrhuje, aby sme sa pred najľudnatejšou krajinou úplne uzatvorili. Navyše na Slovensku máme najmenší podiel čínskych investícií spomedzi krajín V4, takže nemá význam hovoriť o nejakej hrozbe.
„Čína nie je náš oficiálny nepriateľ, tak ich nemôžeme začať úplne ignorovať a zakazovať. Čo je však potrebné, je zaoberať sa bezpečnostnými rizikami konkrétnych projektov. Pokiaľ kúpia sklárne alebo inú podobnú firmu, tak to nepredstavuje žiadne riziko. Naopak v prípade technologických spoločností či médií by sme mali spozornieť,“ tvrdí Šimalčík.
Nedávny výskum projektu ChinfluenCE, na ktorom za Slovensko participuje
Inštitút ázijských štúdií, ukázal, že média vlastnené čínskym kapitálom hneď po prevzatí začali pozitívne a nekriticky informovať o tejto krajine. V prípade technológií zase hrozí zneužitie zo strany vlády v Pekingu.
Držiteľ Pulitzerovej ceny Ian Johnson, ktorý prežil v Číne takmer 20 rokov, v nedávnom rozhovore pre Aktuality.sk tiež nabádal na ostražitosť v prípade investícií do informačno-komunikačných technológií.
Podľa neho, pokiaľ nejaká čínska spoločnosť postaví základnú komunikačnú infraštruktúru štátu, tak môže vzniknúť veľké riziko zneužitia informácií a špehovania.
Na druhej strane by Johnson neobmedzoval investície firiem z najľudnatejšej krajiny, ktoré smerujú do bežných firiem bez strategického významu.
V súčasnosti sa už o tejto téme hovorí aj na európskej úrovni, kde by mal vzniknúť úrad na posudzovanie rizík a kontrolu zahraničných investícií.
